World peace!

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci...

Množstvo z vás už určite videlo nejaký ten obrázok, na ktorom stojí človek samá kosť, samá koža pred zrkadlom a vidí v ňom nie kostru, ale obézneho človeka. Správne, hovoríme o anorexii.

Pre väčšinu ľudí sú poruchy príjmu potravy záhadou dnešnej doby, záhadou pre odborníkov, obyčajných ľudí, či pacientov, ktorí často nie sú schopný svoje správanie vysvetliť.

Vo svete tak zamoreným na povrchné dojmy je sotva prekvapujúce, že mentálna anorexia je vnímaná ako akýsi hlúpy rozmar dovedený do extrému. Žiaľ, anorektici nehladujú zo sebectva, či nejakého rozmaru, ale preto, že zlo bolo páchané na ich osobách.

Sú to teda obete spoločnosti?

Ťažko povedať. U každého človeka môže mať rozvoj anorexie iný dôvod, no je jasné, že psychicky vyrovnaný človek sa len tak nedostane k duševnej poruche. Tým nechcem povedať, že títo ľudia sú menej inteligentní, alebo hlúpi. Ako príklad môžem uviesť britskú princeznú Dianu, u ktorej sa ešte počas jej života pošuškávalo o údajnej anorexii.

Mentálna anorexia bola prvý krát oficiálne diagnostikovaná v roku 1873, no jej príznaky boli pozorované údajne už o 300 rokov skôr.

O anorexii hovoríme vtedy, keď človek používa na riešenie svojich problémov. Jedlo sa stáva hlavnou náplňou jeho života. Samotné slovo anorexia pochádza z gréckeho slova a znamená nechutenstvo, s čím si dovoľujem nesúhlasiť. Väčšine pacientov jesť chutí, no odopierajú si ho dobrovoľne. Nechutenstvo pociťujú skôr k svojmu telu. Mentálna anorexia spočíva v sebadeštrukcii a sebenenávisti.

„Poruchy príjmu potravy nevznikajú samy od seba. Je to príznak, že v živote človeka nie je niečo v poriadku.“

Mentálna anorexia začína najčastejšie vo veku od 13 do 20 rokov. Dnes však nájdeme aj prípady kde ňou trpia deti prvého stupňa základných škôl, či 40 ročné ženy. Istá 40 ročná žena vyhladovala na desivých 19 kíl. V snahe lekárov zachrániť jej život dostala výživovú sondu, no jej telo to nevydržalo a kolabovalo.

Zo začiatku je hranica medzi anorexiou a diétou veľmi nejasná, no tu je zopár znakov: zmena jedálnička, veľa fajčia, pijú, žujú žuvačky, sú náladoví, smutní, uzatvárajú sa samy do seba, nespávajú, nedokážu len tak sedieť a relaxovať, pre strese a hneve sa prejedajú.

Dievčatá si často vo svojom živote pripadajú neúspešné a len hladovanie im dáva pocit, že smerujú k dokonalosti.

Za začiatkom každej mentálnej anorexie nájdeme diétu. Dnešné média nám ponúkajú širokú škálu rôznych diét ako dosiahnuť vytúženú štíhlu postavu a pritom nezabúdajú klásť dôraz na to, že len štíhly človek môže byť spokojný a šťastný.

Ženy sú vystavené väčšiemu tlaku, ktorý ich presviedča o tom, že nielen krása, ale aj ich osobné šťastie a úspešnosť v pracovnom živote závisí od toho, aké sú chudé. Táto teória vysvetľuje anorexiu ako poruchu čiastočne zapríčinenú tým, že spoločnosť oslavuje vonkajší výzor človeka skôr ako jeho vnútorné kvality a ženu dokáže oceniť iba vtedy, ak je štíhla.

Väčšina anorektičiek dáva za vinu rozvoja svojej poruchy nevhodné narážky ohľadom svojej postavy, problémy v rodine, či nejaký silný emociálny zážitok, ako je napríklad znásilnenie, alebo obťažovanie iného druhu.

Poruchám príjmu potravy patrí prvenstvo v percentách, čo sa týka úmrtí v psychiatrickej praxe- okolo 10 až 25%.  Príčiny smrti môžu byť dve: samovražda alebo zlyhanie životne dôležitých funkcií.

Kvôli dlhodobému hladovaniu vznikajú aj nežiaduce dôsledky ako je napríklad: vypadávanie vlasov, rednutie kostí, slabá imunita, problémy s ladvinami, odpadávanie, nesústredenosť, nespavosť, pozastavenie menštruácie.

Zo začiatku bývajú anorektici živí ľudia plní energie, no s úbytkom váhy začínajú psychické a fyzické problémy. Každý deň majú plné hlavy myšlienok na jedlo, rastie nutkanie prejedať sa. Prežitky s jedlom môžu byť veľmi dramatické, napríklad záchvaty plaču, úzkosti, zúrivosti.

K chorým s mentálnou anorexiou ich okolie často pristupuje ako k niekomu inému. Sú vnímaní ako ľudia, ku ktorým anorexia patrí, je to ich životný štýl s ktorým sa už nedá nič robiť. Tento prístup je ale veľmi nesprávny, pacient ani okolie by si na tento stav nemal zvykať, ale riešiť ho.

K tomu aby sa zmenil stačí jediné: Aby začal jesť a vydržal dovtedy, kým nedosiahne svoju stanovenú váhu. Zo začiatku si telo ukladá každé sústo do zásoby, v prípade, že by nastalo ďalšie hladujúce obdobie. No po čase si zvykne na pravidelný prísun potravy a začne zásoby odbúravať.

Významným činiteľom pri liečbe je ak sa má dotyčný pacient komu vyrozprávať o svojich problémoch a pocitoch. Dôležitý je aj odborný dohľad.

Postihnutému treba dávať jeho jedinečnosť aj bez anorexie.

Dôležité je aj navrátenie sebavedomia.

Je zrejmé, že zbaviť sa anorexie nie je také jednoduché a vyžaduje si to množstvo úsilia, trpezlivosti a zapierania sa, nielen zo strany pacienta ale aj okolia.

„Liečbu anorexie možno prirovnať k behu na dlhú trať, kde je najkratšou cestou maratón.“

No za ten výsledok to stojí, množstvo pacientov opisuje svoje vyliečenie ako znovuzrodenie.

Mentálna anorexia je porucha, ktorú možno nazvať zlodejom. Kradne osobám časť ich života, chvíľ mladosti a radosti, ale hlavne ničí celkový zdravotný stav človeka.

Ľudia by preto nemali byť voči týmto osobám ľahostajní, lebo len ťažko slovami opísať s akým utrpením musia títo ľudia každý deň súperiť.

Čím viac bude narastať spoločenský tlak, nevyhovujúce rodinné podmienky, menšie množstvo citových podnetov, tým viac bude narastať počet pacientov trpiacich mentálnou anorexiou.